História stavby

„Curia Zelemeriana”

Dejiny kúrie, postavenej na úbočí vrchu Remete v Tokaji, blízko rieky Bodrog, siahajú štyri a pol storočia do minulosti. Jej výstavba a vývoj do dnešnej podoby prebiehal počas ôsmych veľkých stavebných období.

V prvom stavebnom období bola na severnej strane dnešnej dvojposchodovej budovy dokončená východo-západná kamenná stavba s podlahovou plochou 5,3 x 12,6 m, pôvodne s hrúbkou steny len 0,5 m, s východo-západnou osou. Otvor na pracovnej západnej stene budovy s hrúbkou 2 metre vedie do vyššie položenej dierovej pivnice. Tenké steny budovy svedčia o tom, že pôvodne mohla byť len prízemná. Na základe okolitého terénu, s výnimkou jeho východnej fasády, mohla byť napoly zapustená do zeme. V podstate ide o lisovňu, ktorá bola postavená pred dierovou pivnicou hlboko pod úpätím vrchu Remete a obkolesená ruinami raného hradu Kőrév. Lisovňu a pivnicu musel v druhej polovici 16. storočia vlastniť Miklós Zeleméry-Kamarás. Objekt mohol získať po roku 1565, keďže vojská kráľa Miksu I. obsadili Tokaj v januári tohto roku. Miklós Zeleméry-Kamarás bol kapitánom vojska vládcu z rodu Habsburgovcov.

V druhom stavebnom období bol na južnej strane lisovne postavený trojpriestorový poschodový kamenný dom. Kamenné múry novej budovy majú hrúbku 0,9–1,1 metra. Južná úzka miestnosť prízemia už mala východo-západnú os s kamennými ramenami, ale murovanou valenou klenbou. Súčasná klenutá (valená) klenba zo zmiešaného muriva vo vedľajšej miestnosti smerujúcej na sever bola neskoršia, pôvodne mohla mať rovný strop. Kamenná klenba ďalšej susednej miestnosti zo severu je tiež neskoršia. Pravdepodobne v tomto období boli steny starej lisovne zvnútra opláštené. V tomto procese boli predtým tenké steny zhrubnuté na 1,1–1,2 metra na južnej a pravdepodobne aj na severnej strane a na 3,8 metra na východnej strane. Zatiaľ čo opláštenie bočných stien je odôvodnené kamennou klenbou, ktorá na nich spočíva, zhrubnutie východnej steny v tomto rozsahu možno vysvetliť iba tým, že nad ňou bola postavená vyššia úroveň, veža, ale nič z toho sa nám nezachovalo z dôvodu neskoršej rekonštrukcie.

Neprofilované kamenné rámy kamennej budovy vežou a štyrmi miestnosťami na každom poschodí nemožno datovať, ale jej stavbu možno pravdepodobne spájať s Miklósom Zelemérym-Kamarásom, prípadne s jeho dcérou, ktorá zdedila panstvo po jeho smrti okolo roku 1581 - Borbále Zeleméry-Kamarás, ktorá sa narodila tesne pred smrťou svojho otca, a jej manželovi Mihályovi Lorántffymu niekedy koncom 16. alebo začiatkom 17. storočia. (Veď bývalá prízemná lisovňa mohla byť v roku 1645 len ťažko vhodná ako ubytovanie pre ich dcéru, kňažnú Zsuzsannu Lorántffy – manželku  Györgya (I.) Rákócziho, a nemohla by sa zároveň nazývať kúriou.) Prvý známy súpis tokajskej Zeleméryho kúrie pochádza zo 16. augusta 1643 a zachoval sa v súpise majetku Rákócziovcov na panstve Szerencs. V priebehu nasledujúcich storočí sa budova a jej areál vždy spomínali ako Zeleméryho kúria, v súpisoch a súpisoch najčastejšie vo forme „Curia Zelemeriana“, bez ohľadu na majiteľa, tento sa stal ustáleným názvom, ktorý výrazne uľahčil identifikáciu budovy vo všetkých sčítaniach. Keď kňažná Zsuzsanna Lorántffy prišla 9. augusta 1645 na niekoľkotýždňový pobyt do Tokaja, nezostala na hrade, ale v kaštieli Zeleméryovcov, ktorý získal jej starý otec na severnom konci mesta, pri moste vedúceho do hradu. Svoj list z „našej tokajskej kúrie“ datovala 10. augusta svojmu najstaršiemu synovi Györgyovi (II.) Rákóczimu: "Prišli sme sem do Tokaja včera v zdraví a pokoji, aj keď teraz by sme chceli byť radšej v Pataku a mohli by sme tam bývať s lepším komfortom." Inými slovami, Zeleméryho kúria v súčasnej podobe bola určite vhodná na prechodný pobyt kňažnej, aj keď toto ubytovanie nebolo porovnateľné s väčším komfortom hradu v Blatnom (Šarišskom) Potoku (maď. Sárospatak).

Vzhľadom na tu pomerne časté pobyty sa možno stalo nevyhnutnosťou rekonštruovať a rozšíriť Zeleméryho kúriu. Podľa prameňov si sem v apríli 1655 objednala murárov Zsuzsanna Lorántffy zo Sedmohradska a tých mohla v roku 1656 poslať zo Sárospataku späť do Tokaja. Na základe relatívnej chronológie mohlo byť v tom čase ukončené tretie stavebné obdobie kaštieľa.

V tomto treťom stavebnom období bolo poschodie Zeleméryho kúrie rozšírené o dve miestnosti severným smerom a bola zbúraná vežička spojená so severovýchodným nárožím starej budovy. Pre východnú fasádu bola postavená miestnosť uzavretá polkruhovou apsidou, ktorej prízemie bolo postavené z kameňa a v tomto období sa nad nimi pravdepodobne týčila drevená nadstavba. Pred východným priečelím budovy, medzi dvoma miestnosťami apsidy, bola drevená, dvojposchodová pavlač. (Odpílené konce trámov štvorcového prierezu, ktoré podopierali túto drevenú verandu a boli vstavané v stene, boli jasne viditeľné počas rekonštrukcie v rokoch 2021-23.) Dve stredné miestnosti prízemia by mohli byť pravdepodobne zaklenuté aj počas tohto obdobia.

Prístavba bývalej jednoposchodovej kamennej budovy vykazuje obzvlášť sofistikovaný a náročný koncept s apsidovými pavilónmi na oboch koncoch fasády, veľkou sálou na poschodí a skupinou okien. Na stavbe zároveň nebola použitá kamenárska zručnosť, kúria nemá vyrezávané rámy okien, čo nenasvedčuje o vyššej miere reprezentačného zámeru budovy. Táto prestavba, ako už bolo spomenuté, môže súvisieť so stavebnými prácami, ktoré realizovala Zsuzsanna Lorántffy v rokoch 1655-1656, ktorými sa Zeleméryho kúria upravila na pohodlné príležitostné užívanie kňažnej počas jej pobytu v Tokaji.

Zsuzsanna Lorántffy vo svojom závete z 30. októbra 1659 o svojej kúrii v Tokaji píše:

„Moju starú kúriu v Tokaji, ktorá sa aj dnes nazýva Zeleméryho aj s prislúchajúcou vinicou ponechávam svojmu synovi a jeho potomkom a tiež Gáborovi Bakosovi a jeho mužským potomkom a ak by ich nemal aj ženským potomkom s tým, aby aj oni pokračovali v evanjelickej alebo protestantskej viere, ctili si vierozvestcov a šíriteľov protestantských myšlienok a šírili tak Božiu česť a slávu. Inak nech moja kúria a prislúchajúce vinice prejdú do vlastníctva školy šíriacej protestantské myšlienky v Šarišskom Potoku ,,pataki scholára,,.”(voľný preklad)

Po smrti sedmohradského kniežaťa Györgya (II.) Rákócziho v júni roku 1660 zdedila jeho majetok jeho vdova Zsófia Báthory a jej maloletý syn Ferenc (I.) Rákóczi.

Ferenc (I.) Rákóczi zomrel v roku 1676 a po smrti Zsófie Báthoryovej v roku 1680 spravovala obrovské Rákócziovské majetky Ilona Zrínyi. 15. júla 1682 sa ovdovená grófka vydala za grófa Imre Thökölyho, neskoršieho kniežaťa, čím sa Thököly stal poručníkom Ferenca (II.) Rákócziho a Julianny Rákócziovej.

Dňa 5. apríla 1685 bola z dočasnej zmeny ,,provizora,, vykonaná inventarizácia tokajského panstva, ktoré sa vtedy uvádzalo ako vlastníctvo grófa Imreho Thökölyho, poručníka sirôt Rákócziovcov.

Keď v júli 1697 vypuklo povstanie Ferenca Tokaja na úpätí vrchu a kuruci 1. júla obsadili Tokajský hrad, pri dobývacích bojoch cisárskych vojsk bola určite poškodená aj Zeleméryho kúria nachádzajúca sa neďaleko mosta vedúceho na hrad.

V roku 1699 uzavreli bratia Rákócziovci definitívnu dohodu o rozdelení svojich majetkov, kedy sa tokajská kúria dostala do vlastníctva kniežaťa Ferenca Rákócziho.

Na začiatku kuruckého povstania v roku 1703 - Ferenc (II.) Rákóczi osobne viedol obliehanie tokajského hradu, v tom čase býval v stane, keďže Zeleméryho kúria určite nebola v použiteľnom stave - ako sa uvádzalo v sčítaní ľudu v roku 1701 - pravdepodobne bola poškodená v roku 1697 počas vtedajšieho povstania.

Po potlačení povstania v roku 1711 boli kniežacie majetky skonfiškované v prospech kráľovskej pokladnice.

Ostatné skonfiškované rákocziovské majetky síce z eráru prešli svetským majiteľom, no Tokajské panstvo aj so Zeleméryho kúriou si kráľovská pokladnica vďaka jeho rentabilite ponechala vo svojej držbe približne jedno storočie. Zeleméryho kúria stratila svoj niekdajší význam v rámci organizácie panstva, centrum správy bolo pôvodne v Tarcali a učtáreň aj s inými správcami ako bol obilník – zásobovač pôsobila v centre mesta Tokaj, v komplexe budov nazývanom Palác.

Štvrtým stavebným obdobím v neskorobarokovom slohu, ktorý nesie aj ozdobné prvky copfového štýlu, môžeme datovať na prelom 18. a 19. storočia. Vrchná časť apsíd bola postavená z tehál. V tom čase bola v strede prízemia východnej fasády postavená hlavná vstupná brána s kamenným rámom a spolu s ňou vzniklo aj interiérové ​​schodisko vo východnej polovici centrálnej miestnosti.

Tieto prestavby, ktoré dodnes zásadne určujú podobu kaštieľa, jednoznačne slúžili na vytvorenie reprezentatívnej obytnej budovy, takže je nepravdepodobné, že by mohli byť datované do doby vlastníctva komory v 18. storočí, skôr predstavujú prestavbu budovy, ktorá sa začiatkom 19. storočia vrátila do súkromného vlastníctva. Keďže ďalším majiteľom kúrie bol Pál Bek s prídomkom ,,bökönyi,,, dá sa predpokladať, že prestavba už súvisí s jeho menom. Nie sú známe presné údaje o tom, kedy vlastníctvo kúrie prešlo z vlastníctva kráľovskej pokladnice do vlastníctva Beka z Bököny. Vieme však, že Bek kúpil v roku 1814 v pokladničnej dražbe budovu bývalého kapucínskeho kláštora, na pozemku ktorého stála už viackrát spomínaná rozsiahla budova Rákócziovcov, nazývaná Nagy Curia. Bek mohol v tomto čase – možno práve pri tejto príležitosti – kúpiť aj bývalú Zeleméryho kúriu.

Pál Bek zomrel v roku 1827 bez mužského potomka. Po rôznych dedičských právnych procesoch sa objekt stal majetkom jednej z jeho dcér Pauliny Bek a jej manžela grófa Imre Degenfeld-Schonburga.

Piate stavebné obdobie kúrie spadá do obdobia Degenfeldovho vlastníctva. V tom čase bol postavený murovaný východný trakt objektu, ktorý zahŕňal dve dvojokenné, drevom obložené miestnosti na prízemí medzi apsidami a medzi nimi otvorené zádverie a na poschodí zasklenú verandu s parapetmi s tehlovými stĺpmi. Podľa obrysu kaštieľa na katastrálnej mape z roku 1867 sa zdá, že v tom čase už bola vybudovaná pavlač na prízemí a veranda na poschodí medzi dvoma apsidami. Paulina Bek zomrela v roku 1856 a jej manžel Imre Degenfeld-Schonburg v roku 1883. V tom čase sa tokajské majetky vrátane kúrie dostali do vlastníctva grófky Ilony Degenfeld-Schonburg – manželky Kálmána (I.) Tiszu. Tisza bol v rokoch 1875 až 1890 predsedom maďarskej vlády. Budovu kúrie – keďže rodina Tiszu vlastnila aj nový palác na hlavnom námestí v Tokaji a okrem toho mali k dispozícii aj obrovskú budovu tzv. Nagy Curia v Tokaji – prenajala rodina Tiszovcov firme na výrobu zápaliek. O založení továrne na zápalky sa zachovali rôzne informácie, ale podľa pohľadnice s opečiatkovanou známkou z roku 1902 bol už na východnej fasáde kúrie nápis s názvom továrne na zápalky - „ELSŐ / TISZA / VIDÉKI / GYUFA / GYÁR”, teda v tomto čase už budova určite slúžila na tento účel.

V šiestom stavebnom období súvisiacom so založením továrne na zápalky, na prelome 19. a 20. storočia sa miestnosti napojené na severnú stranu severnej obytnej miestnosti spojili a pravdepodobne v tom čase bol vybudovaný aj oporný múr pred západnou zadnou fasádou smerom k vrchu Remete. Po smrti manželky Kálmána (I.) Tiszu v roku 1913 sa kúria znova dedila ženskou líniou, zdedila ju jediná dcéra Paulina Tisza, manželka baróna Bélu Radvánszkeho. V roku 1917 kúpila kaštieľ aj so záhradou od Radvánszkej účastnícka spoločnosť na výrobu zápaliek s názvom Tiszavidéki Gyufagyár Reszvénytársaság - hoci táto firma v tom čase už v budove nepôsobila. Onedlho, v roku 1923, podnik predal nehnuteľnosť Sándorovi Bodnárovi, správcovi panstva.

Po týchto udalostiach v roku 1923, mohlo nastať siedme obdobie prestavby. Boli vstavané veľké okná do izieb na poschodí, prebehla rekonštrukcia interiéru. Kúria po druhej svetovej vojne nebola zoštátnená, podľa katastra nehnuteľností ho stále vlastnili Bodnárovci. Prvá fáza rekonštrukcie budovy prebehla v rokoch 2021-23.